Keď sa povie Vďakyvzdanie, mnohým sa okamžite vybaví veľký stôl, pečený moriak, tekvicový koláč, rodinné stretnutie a jesenná výzdoba v odtieňoch oranžovej, hnedej a zlatej. V americkej kultúre patrí Thanksgiving k najvýznamnejším sviatkom roka a pre množstvo ľudí má dokonca silnejší rodinný charakter než Vianoce. Je to deň spojený s cestovaním, dlhými prípravami jedla, tradičnými receptmi, športom, sprievodmi a predovšetkým s myšlienkou poďakovania za to, čo človek počas roka získal.
Za dnešnou podobou sviatku sa však skrýva omnoho zložitejší príbeh. Vďakyvzdanie nevzniklo počas jedného presne určeného dňa a jeho dnešné zvyky sa formovali celé stáročia. Časť tradícií má korene v európskych oslavách úrody, ďalšie vznikli v koloniálnej Amerike a mnohé z toho, čo dnes pôsobí ako „odveký zvyk“, sa rozšírilo až v 19. a 20. storočí.
Odkiaľ vlastne pochádza Vďakyvzdanie?
Predstava poďakovania za úrodu je oveľa staršia než samotné Spojené štáty. Oslavy po skončení zberu poznali rôzne civilizácie a poľnohospodárske spoločnosti už tisíce rokov. Ľudia boli priamo závislí od toho, či sa úroda vydarí, a preto bolo prirodzené, že jej úspešné ukončenie sprevádzalo hodovanie, náboženské obrady a spoločné oslavy.
Aj európski osadníci, ktorí v 17. storočí prichádzali do Severnej Ameriky, poznali sviatky úrody a dni vďaky. V protestantskom prostredí existovala tradícia vyhlasovať osobitné dni vďaky Bohu za priaznivé udalosti, napríklad za dobrú úrodu, ukončenie sucha alebo úspešné prekonanie náročného obdobia. Práve tieto zvyky sa postupne spojili s novými skúsenosťami kolonistov v Severnej Amerike a vytvorili základ toho, z čoho neskôr vzniklo americké Vďakyvzdanie.
Slávna hostina v Plymouthe
Najznámejší príbeh spojený so vznikom Vďakyvzdania sa viaže k roku 1621 a osade Plymouth v dnešnom štáte Massachusetts. Anglickí kolonisti, ktorí dorazili na lodi Mayflower, prežili mimoriadne náročnú prvú zimu. Mnohí z nich zomreli na choroby, hlad a vyčerpanie.
Po nasledujúcej úrode sa uskutočnila niekoľkodňová hostina, na ktorej sa zúčastnili kolonisti a príslušníci pôvodného obyvateľstva z konfederácie Wampanoag. Táto udalosť sa neskôr začala označovať ako „prvé Vďakyvzdanie“.
Je však dôležité vedieť, že samotní účastníci pravdepodobne túto hostinu nevnímali tak, ako dnes chápeme sviatok Thanksgiving. Skôr išlo o oslavu úspešnej úrody a spoločné hodovanie. Myšlienka, že práve toto stretnutie predstavuje jednoznačný začiatok dnešného sviatku, sa výraznejšie rozšírila až neskôr.
Čo sa na prvom Vďakyvzdaní skutočne jedlo?
Tu prichádza jedna z najväčších zaujímavostí. Hoci si dnešné Vďakyvzdanie bez pečeného moriaka takmer nemožno predstaviť, neexistuje istota, že bol hlavnou súčasťou hostiny v roku 1621. Dobové záznamy naznačujú, že sa jedla divina a rôzne druhy vtáctva. Na stole sa mohli objaviť aj ryby, morské plody, kukurica a ďalšie miestne plodiny. Naopak, mnohé dnešné klasiky by ste tam pravdepodobne hľadali márne.
Zemiaková kaša nebola bežnou súčasťou jedálnička kolonistov v tejto podobe, tekvicový koláč pravdepodobne neexistoval v dnešnej forme a sladká brusnicová omáčka tiež nepatrila medzi samozrejmosti. Prvý thanksgivingový stôl bol teda zrejme omnoho menej podobný dnešnému sviatočnému menu, než nám ukazujú filmy a reklamy.
Morčací fenomén
Moriak sa postupne stal absolútnym symbolom sviatku. Nie náhodou sa Vďakyvzdanie niekedy neformálne označuje aj ako „Turkey Day“. Dôvodov, prečo sa práve moriak stal hlavným jedlom, je viac. Bol pomerne veľký, takže dokázal nasýtiť početnú rodinu, a zároveň nebol taký hospodársky dôležitý ako kravy alebo sliepky, ktoré poskytovali mlieko a vajcia.
Postupom času sa recept na pečeného moriaka stal stredobodom sviatočného menu. Každá rodina ho však môže pripravovať trochu inak. Niekde sa plní chlebovou plnkou, inde sa plnka pečie samostatne. Mäso sa dochucuje bylinkami, maslom, cesnakom alebo citrusmi a veľmi dôležitou súčasťou býva aj omáčka pripravená z výpeku. Samotná príprava moriaka môže trvať niekoľko hodín a pre mnohých domácich kuchárov predstavuje najnáročnejšiu časť celého sviatočného dňa.
Plnka, zemiaky a brusnice
Ak by mal thanksgivingový stôl svoje povinné obsadenie, okrem moriaka by v ňom určite nechýbala plnka. Jej zloženie sa však líši podľa regiónu aj rodinných receptov. Základom býva chlieb alebo kukuričný chlieb, cibuľa, zeler a bylinky. Niekde sa pridáva klobása, gaštany, sušené ovocie alebo orechy. V južných štátoch USA je obľúbená plnka z kukuričného chleba, zatiaľ čo inde sa používajú klasické chlebové kocky.
Ďalšou stálicou je zemiaková kaša, ktorú často sprevádza gravy – hustá omáčka z výpeku z moriaka. Na stole sa objavujú sladké zemiaky, zelené fazuľky, kukurica, rôzne zapekané jedlá a brusnicová omáčka. Práve kombinácia slaného moriaka a sladkokyslej brusnicovej omáčky je pre Vďakyvzdanie veľmi typická. Pre človeka, ktorý ju ochutná prvýkrát, môže pôsobiť nezvyčajne, no v americkej kuchyni ide o klasické spojenie.
Prečo práve tekvicový koláč?
Tekvica patrí k najvýraznejším symbolom americkej jesene. Je spojená s Halloweenom aj Vďakyvzdaním a tekvicový koláč sa stal jedným z najznámejších sviatočných dezertov. Pumpkin pie sa pripravuje z tekvicovej náplne ochutenej škoricou, zázvorom, muškátovým orieškom a klinčekmi. Tieto koreniny vytvárajú typickú vôňu americkej jesene.
Zaujímavosťou je, že predstava tekvicového koláča ako dávnej tradície je trochu romantizovaná. Kolonisti síce tekvice používali, no koláč v dnešnej podobe si vyžaduje suroviny a spôsob pečenia, ktoré neboli v rannom koloniálnom období samozrejmosťou. Aj tak sa z neho postupne stal jeden z najsilnejších symbolov sviatku. V mnohých domácnostiach sa vedľa neho objavuje aj pekanový alebo jablkový koláč.
Ako sa z miestnej tradície stal národný sviatok
V rôznych častiach Spojených štátov sa dni vďaky slávili v odlišných termínoch. Neexistoval jeden jednotný celoštátny dátum. Významnú úlohu pri formovaní modernej podoby sviatku zohrala spisovateľka a editorka Sarah Josepha Hale. Dlhé roky presadzovala myšlienku celoštátneho Dňa vďakyvzdania a obracala sa na amerických prezidentov so žiadosťou o jeho ustanovenie.
V roku 1863, počas občianskej vojny, prezident Abraham Lincoln vyhlásil národný Deň vďakyvzdania na posledný novembrový štvrtok. Sviatok mal okrem iného pôsobiť ako symbol jednoty v období, keď bola krajina rozdelená vojnou. Neskôr sa jeho termín upravil a dnes sa v Spojených štátoch Vďakyvzdanie slávi vo štvrtý novembrový štvrtok.
Kanada má vlastné Vďakyvzdanie
Vďakyvzdanie nie je výlučne americký sviatok. Aj Kanada má svoj Thanksgiving, ten sa však slávi v inom termíne – v októbri. Kanadská tradícia má vlastný historický vývoj a spája sa s poďakovaním za úrodu a priaznivé podmienky. Vzhľadom na severnejšiu polohu prichádza obdobie zberu skôr než vo veľkej časti Spojených štátov, čo sa odrazilo aj v dátume sviatku. Aj v Kanade sú bežné rodinné večere s moriakom, zemiakmi, plnkou a tekvicovým koláčom, hoci regionálne rozdiely sú výrazné.
Modlitba a poďakovanie pred jedlom
Samotný názov Thanksgiving znamená „vzdávanie vďaky“. Aj preto sa v mnohých domácnostiach pred jedlom dodržiava zvyk, pri ktorom sa ľudia zastavia a povedia, za čo sú vďační. V nábožensky založených rodinách môže ísť o spoločnú modlitbu. Inde každý pri stole krátko spomenie jednu vec, za ktorú počas uplynulého roka pociťuje vďačnosť. Tento zvyk patrí k tým častiam sviatku, ktoré sa zachovali aj mimo náboženského prostredia. Nemusí ísť o veľké vyhlásenia. Ľudia ďakujú za zdravie, rodinu, prácu, priateľstvá alebo jednoducho za možnosť byť spolu.
Prečo Američania počas Vďakyvzdania tak veľa cestujú?
Vďakyvzdanie patrí k obdobiam s mimoriadne intenzívnym cestovaním. Dôvod je jednoduchý – veľká časť ľudí sa snaží dostať k rodine, aj keď býva stovky alebo tisíce kilometrov ďaleko. Letiská, diaľnice a železnice bývajú v dňoch pred sviatkom veľmi vyťažené. Pre mnohých Američanov je totiž tradíciou stráviť thanksgivingovú večeru práve s rodinou. Zaujímavé je, že sviatok má veľmi silnú schopnosť spájať ľudí, ktorí počas roka žijú oddelene. Deti sa vracajú k rodičom, súrodenci cestujú z rôznych miest a niektoré domácnosti pripravujú večeru pre niekoľko generácií naraz.
Sprievody plné obrovských balónov
Moderné Vďakyvzdanie sa nespája iba s jedlom. Jedným z najznámejších symbolov sviatku je veľký thanksgivingový sprievod v New Yorku. Obrovské balóny v tvare rozprávkových a filmových postáv, alegorické vozy, hudobné skupiny a tanečníci patria k televíznym tradíciám sviatočného rána.
Sprievody sa konajú aj v ďalších mestách, no newyorský patrí k najznámejším. Pre mnohé rodiny je jeho sledovanie rovnako tradičné ako neskoršia večera. Práve televízia pomohla zjednotiť obraz moderného Vďakyvzdania a rozšíriť množstvo tradícií po celej krajine.
Futbal patrí k sviatku rovnako ako moriak
Ďalšou typickou thanksgivingovou tradíciou je americký futbal. Zápasy sa v tento deň hrajú už veľmi dlho a pre množstvo domácností je televízny prenos neoddeliteľnou súčasťou sviatku. Počas prípravy jedla beží televízor, po večeri sa rodina presunie do obývačky a sleduje zápas. Niekde si ľudia dokonca zahrajú vlastný neformálny futbalový zápas pred jedlom. Kombinácia jedla, športu a televízie je dnes taká zaužívaná, že patrí k stereotypnému obrazu amerického Vďakyvzdania takmer rovnako ako moriak.
Prezidentské „omilostenie“ moriaka
Jednou z najkurióznejších moderných tradícií je prezidentské omilostenie moriaka. Každý rok sa pred Bielym domom objaví moriak, ktorému prezident symbolicky „udelí milosť“, takže neskončí ako sviatočná večera. Tradícia má skôr humorný a ceremoniálny charakter. V dnešnej podobe sa výraznejšie ustálila až v druhej polovici 20. storočia. Moriaky dostávajú mená a samotný ceremoniál pravidelne priťahuje pozornosť médií. Je to dobrý príklad toho, ako sa okolo sviatku postupne vytvorili aj zvyky, ktoré nemajú nič spoločné s jeho pôvodným významom.
Zvyšky jedla sú takmer samostatnou tradíciou
Thanksgivingová večera je známa obrovským množstvom jedla. Výsledkom je, že ďalší deň zostáva v chladničke množstvo moriaka, plnky, zemiakov a omáčok. A práve zo zvyškov vznikla celá kultúra ďalších jedál. Morčacie sendviče patria k najznámejším možnostiam, ale pripravujú sa aj polievky, zapekané jedlá, šaláty či rôzne variácie s brusnicovou omáčkou. Pre niektorých ľudí sú dokonca jedlá zo zvyškov rovnako očakávané ako samotná sviatočná večera.
Wishbone – malá kosť a veľké želanie
S moriakom sa spája aj jeden starý a trochu hravý zvyk. Ide o takzvanú wishbone, vidlicovitú kosť z hrudnej časti vtáka. Po jedle ju nechajú vyschnúť a potom ju dvaja ľudia chytia každý za jeden koniec. Obaja si niečo želajú a kosť zlomia. Ten, komu zostane väčšia časť, má mať podľa tradície väčšiu šancu na splnenie želania.
Viac o sviatkoch a tradíciách vo svete, ale aj u nás, nájdete v našej pravidelnej rubrike.